Poznáte tie odstrašujúce príklady rodín, kde žijú takmer tridsaťročné deti stále so svojimi rodičmi. Už dávno dospelý synáčik okupuje obývačku, špinavé prádlo hádže na zem v kúpeľni, v lepšom prípade do prádlového koša ako za čias, kým chodil do školy. Znechutene nazerá do prázdnej chladničky a sťažuje sa na stravu. Robotu nemá, pretože ho nikde nevedia dostatočne zaplatiť alebo zaujať. Čaká, ako sa situácia vyvinie. Zatiaľ si kráti čas pozeraním televízie a hraním videohier.
Nechcem priamo ukazovať prstom, ale myslím, že vinník je jasný. Dovolím si tvrdiť, že vo väčšine prípadov je to matka. Samozrejme, že nerobí nič, čím by chcela dieťaťu ublížiť, práve naopak. Spomínam si na kolegyňu, ktorá si počas maturitného týždňa zobrala dovolenku a synovi pripravovala rešerše jednotlivých tém, aby sa mu ľahšie učilo. Ďalšia počas leta trávila čas nad povinným čítaním, aby mladý zvládol v septembri opakovanú maturitu. Neveriaco som počúvala kamarátku, ktorá sa sťažovala, že napriek tomu, že drží diétu, musí každý deň variť, lebo deti nezjedia dva dni za sebou to isté. Deti mali vtedy 23 a 27 rokov. Sťažovala sa, ale zároveň mala v očiach akúsi spokojnosť. Potrebujú ju, bez nej by si neporadili.
Správne odhadnúť, kedy pribehnúť na pomoc a čo už nechať na dieťa, aby si vyriešilo samé nie je vôbec jednoduché. Sama sa v tom strácam, našťastie je tu môj muž, ktorý nekompromisne zasiahne, keď treba.
"Dal by som si špagety", utrúsi mladý v sobotu podvečer. "Uvar si", milo mu odpovie môj muž a nedá sa vyrušiť pri čítaní. Už som na ceste do kuchyne, ale tieto slová ma zvrátia.
"Zabudol som si tenisky na telesnú, dones mi ich prosím do školy", čítam sms. Mám práve dôležité stretnutie, nemôžem odísť. Preposielam sms manželovi, večer sa dozvedám, ako to dopadlo. Tato do školy nebežal, odporučil mladému, aby sa nabudúce do školy riadne pripravil.
Myslím, že ako matka mám ďaleko horší odhad, kedy je už správny čas, že deti si môžu sami robiť raňajky, umyť panvicu od praženice, ísť samé cez cestu, či dokonca na kúpalisko. Môj manžel ich oveľa skôr začal brať ako jedincov schopných samostatného života. A od ranného detstva im jasne dával najavo, že u nás bývajú iba dočasne. Keď prišiel starší syn s tým, že si skúsi dať prihlášku na vysokú školu do Prahy, nebolo mi všetko jedno. Ale absolútne pozitívny prístup môjho muža k tejto otázke, mi vzal akékoľvek argumenty. Teraz takmer po roku konštatujem, že je to dobrá skúsenosť, pre syna aj pre mňa.
Určite by mi nebolo jedno keby odišli na kraj sveta, ale z rodičovského domu ich treba vedieť pustiť včas.