Pred pár rokmi som spôsobila dopravnú nehodu, chvalabohu nič vážne, nikto sa nezranil. Na križovatke som znenazdajky nabehla na ľad, a aj keď som robila čo som mohla, auto nijako nereagovalo a šinulo sa ďalej. Napriek pomalej rýchlosti skončilo v kufri auta, ktoré čakalo na zelenú. Moje auto ostalo nepojazdné, museli sme volať policajtov. Bola zima, 28. december, pomaly začalo snežiť.
Policajti mi dali fúkať, spísali záznam o nehode a žiadali zaplatiť pokutu. Moje naivné argumenty typu: "veď ja som videla, že je červená, spomalila som a tu zrazu dva metre ľadu, inde cesta suchá, chcela som zastať, ale auto nereagovalo", ich samozrejme nedojali a žiadali hotovosť. Mala som slzy na krajíčku, bola mi strašná zima, trochu som bola aj v šoku, čo sa stalo a nemala som viac ako 5 EUR.
Zrazu na kraji cesty zastalo auto a z neho vystúpil môj sedemdesiatročný otec. Nebýva v tých končinách, vôbec tam nechodieva, skrátka bola to neuveriteľná náhoda, že sa tam zjavil práve v čase, keď som mala problémy. Zašiel do bankomatu, počkal so mnou na odťahovku a odviezol ma domov.
Nedávno moja mama navarila obed a doniesla ho k nám. Keď deti prišli domov, jedlo bolo na stole a babka už dávno preč. O pár dní bol starší syn u mojich rodičov a chválil, ako som cez víkend výborne navarila. "Prečo si mu nepovedala, že si to varila Ty?", prekvapila som sa, keď mi to mama spomenula. "Keď mu tak strašne chutilo, nechcela som Ti uberať kredit", odpovedala.
Tieto malé, možno zdanlivo nevýznamné príhody mi pripomenuli čo mám: tatka, ktorý nevedie žiadne okázalé reči, ale objaví sa na úplne neočakávanom mieste a pomôže mi z problémov a mamu, ktorá mi dopraje všetko na svete.
Všetko najlepšie k narodeninám :-)
