Otrasný príbeh zneužívania dievčaťa, ktorý opísala pani Bláhová na blogu v Denníku N, začína tým, ako štrnástročné dieťa išlo na liečebný pobyt do ústavu kvôli užívaniu marihuany. V blogu opisuje, ako v ústave zo zdravého dievčaťa spravili ľudskú trosku. Zdá sa, že trestných činov sa v tomto prípade stalo viac ako dosť, ale k závažnej chybe prišlo už na začiatku. A to v absolútnej nepripravenosti tohto štátu pomôcť vystrašeným rodičom, ktorí zistia, že dieťa experimentuje s drogami.
V mojom blízkom okolí sa vyskytol podobný prípad, akým sa začína príbeh, ktorý opisuje Bláhová. Je zbytočné a aj absolútne nevhodné konktretizovať o koho išlo, nakoniec môže to byť takmer ktokoľvek z dnešnej mladej generácie, ak máme veriť štatistikám koľko mladých ľudí má skúsenosť s drogami.
Skrátka: kombinácia intuície matky a stopovacieho psa prišla na to, že niečo nie je v poriadku a vyšlo najavo, že ledva pätnásťročné dieťa opakovane fajčilo marihuanu. Neskúsenosť rodičov viedla k hysterickej reakcii: "dieťa je závislé alebo je na najlepšej ceste sa závislým stať." Ak by dieťa prišlo domov pod vplyvom alkoholu bol by to šok, ale vedeli by si s tým poradiť, pretože niečo také zažili aj sami. Po opadnutí prvých emócii nastalo hľadanie pomoci na internete. Človek by čakal, že pri tak alarmujúcich štatistikách (viac ako tretina žiakov základných škôl má skúsenosť s drogami...") bude mesto plné poradní, kam môže ustarostený rodič okamžite ísť a poradiť sa, čo robiť a čoho sa vyvarovať. Žiaľ ukázalo sa, že záchranná sieť neexistuje, alebo je taká deravá, že ju ani nevidno.
Existujú samozrejme miesta, kde sa zaoberajú závislosťami, ale tam sa nemôžete len tak ísť poradiť, skrátka pokecať si s niekym kompetentným, aby Vám vysvetlil, čo robiť. Mali napríklad problém aj s tým, že ide o maloleté dieťa a konzultáciu s rodičom odmietli. Ale v tomto prípade potrebovali v prvom kroku pomoc rodičia. Poradiť sa, porozprávať, zmierniť paniku.
Po náročnom hľadaní, telefonovaní, našli psychológa, ktorý ich vypočul a poradil. Jazykom pre nich zrozumiteľným. Dieťa nikto nevyšetroval, nezavrel do ústavu ani nič podobné. Stačilo pomôcť rodičom.
Ak pomoc existuje (snáď sa situácia za posledné roky zlepšila), tak by bolo potrebné, aby bola ľahšie dostupná, tak ľahlo, že ktorýkoľvek rodič už iba pri znepokojujúcej myšlienke o experimentovaní dieťaťa s drogami bude mať možnosť zájsť za niekym kompetentným.
O drogovej problematike a zodpovednosti rodičov sa veľa píše. A čo štát? Ten opäť rieši "dôležitejšie" problémy.